Bez Názvu

ALEGÓRIA (inotaj) – skrytý, utajený, hlbší zmysel

  "The Sky above the port was the colour of television, tuned to a dead channel." - napísal William Gibson, keď opisoval oblohu nad prístavom v knihe Neuromancer. Niekedy mám pocit, že neusporiadané myšlienky v mojej hlave majú taktiež farbu mrtvého kanála a jediné, čo vnímam je sivý šum. Totálna anarchia v mojej hlave mi bráni zaspať a väčšinou sa len prevaľujem v posteli a čakám na zazvonenie budíka.

Nekonečné obrazy psychidelických snov, vytvorené hrôzou bdenia, sa mi premietajú pred očami, ako keď niekto rýchlo prepína programy na starej, vypálenej televízii. No je tam ešte jeden obraz, ktorý je jasnejší, ako všetky ostatné. Obraz ženy, ktorá ma navštevuje v mojích snoch.

"Hlava plná spomienok na budúcnosť, čakajúca len nato, kedy konečne exploduje", pomyslel som si a z očí mi vyhŕkli slzy.

****

Pozorujem nekonečné sídliska, nad ktorími visia sivé mraky, ktoré nie sú ďaleko od toho, aby sa rozplakali. Pofukuje chladný vietor, ktorý ma núti vyhrnúť si golier môjho starého, ošúchaného plášťa. Kŕdeľ vrán práve s krikom opustil prázdne detské ihrisko a vzniesol sa oproti smutnej oblohe. Absurditu celej tejto pustej a melanchonickej scenérie dopĺňa starý zarastený chlap v teplákoch a šuštiakovej bunde, ktorý zametá podchod. Započúvam sa do zvukov mesta a zapaľujem si cigaretu.

V diaľke ju zrazu vidím prichádzať. Vietor sa pohráva s jej vlasmi a ona sa usmieva. Už dávno zhodila ryšavú. Ale to nevadí, vôbec jej to totiž neubralo na kráse.

****

Je príjemne horúci sobotný večer. Dohodli sme sa, že sa pojdeme prejsť za mesto. Slnko zapadá a nebo dostáva krásny, krvavo červený nádych. Kráčame popri rieke, ktorú som pomenoval Styx. Občas sa prichytím, ako ju uprene pozorujem a snažím sa v nej uvidieť zatúlane duše samovrahov, ktorí v nej našli slobodu. Prichádzame na kopec, kde si rozložíme deku. Ľahneme si a začneme pozorovať hviezdy. Zrazu si začneme uvedomovať nezmyselnosť tohto sveta v tak veľkom, nekonečnom vesmíre.

Otočím sa k nej na bok a začnem ju bozkávat. Svojími dotykmi a rečami ju provokujem, až kým ma nezačne prosiť, nech ho do nej už konečne strčím. Vyzlečieme sa a začneme sa vášnivo milovať. Zrazu sa z oblohy spustí jemný letný dážď, ktorý schladí naše spotené a rozpálené telá.

****

Pohladil ju a do ucha jej zašepkal: "Spi sladko princezná. Zavri oči a nemysli na tiene na strope, tie sú už dávno preč. Nechaj sa unášať melódiou noci do ríše snov, kde ťa čaká len to pekné. Snívaj len dobré veci, snívaj o krásnych zajtrajškoch a ja ti sľubujem, že oni prídu. A až jedného rána otvoríš oči, všetko bude dobré a ty budeš znova slobodná a šťastná. Zavri oči a nechaj sa unášať melódiou ticha. Bytosti z ríše snov si už idú po teba, cítiš ako ťa berú za ruky a letia s tebou preč, preč z tohto sveta, preč do krajiny, kde je všetko krásne a dokonalé."

Koncert kapely No Future 22.06.2013

1. vsuvka do pesnicky V Extáze

Tak ako Cháron preváža mŕtvych cez rieku Styx, chlast a drogy sú našími prievozníkmi do krajiny tieňov, ktorú víkend čo víkend s radosťou a očakávaním navštevujeme. Nevieme sa dočkať, čo nového v nej nájdeme, ale zároveň sa bojíme cesty naspäť. Cesta z krajiny tieňov je strmá a trnitá. Poznáme to všetci. Ráno sa budíme spotení s neskutočnou pachuťou depresie v ústach, hlava nás bolí a jej jediným obsahom sú výčitky svedomia a myšlienky nato, čo sa stalo. Cesta z krajiny tieňov je jednoducho hrozná. Ale nakoniec, až sa telo zbaví posledných zbytkov chémie, si s úsmevom na tvári povieme: stálo to zato. A vrátime sa tam znova. A vrátime - sa tam - znova.

2. vsuvka do pesnicky Verní Sebe

Deň čo deň vedieš osobný boj so systémom a z posledných síl sa snažíš vyhrať tú nekonečnú, miestami máš pocit až priam nezmyselnú vojnu. Ľudia sa ťa s úsmevom na tvári pýtajú, aké máš ciele, aké sú tvoje plány. Odpoveď je jednoduchá - prežiť. V dobe, ktorá sa s tebou nemazná a v ktorej je každý tvoj ďalší krok ťažší a ťažší utekáš pred minulosťou, ktorá ťa nakoniec aj tak dostane a pekne ti rozožerie vnútro. A až skončíš na stole v márnici a otvoria ťa, namiesto tvojich orgánov nájdu len prázdnotu. Zahmlená a temná budúcnosť ťa straší na konci tvojích krásnych snov a tisíce nekonečných - stereotypních dní v čiernej prítomnosti sa ťa snaží zraziť na kolená. No ty sa nevzdávaš. Bojuješ, biješ sa do poslednej kvapky krvi a dúfaš, že tento boj - nakoniec - predsa len vyhráš.

Epilóg

Je chladná a upršaná noc. Kráča tichým mestom, v ktorom strávil sedem rokov svojho smutného života. Keď prechádza cez most, pozrie sa dole a vidí rieku, o ktorej sa hovorí, že ak sa do nej na dlhý čas zapozeráte, možete vidieť duše samovrahov, ktorí v nej našli pokoj. Začína tomu veriť.

Kráča pomaly a má radosť, lebo dnes je jeho cieľom niečo nové. Niečo, čo v živote nespoznal a konečne bude mať tú česť.

Počas cesty premýšľa nad sebou a nad svojím životom. Nad všetkými dobrými a zlými vecami, ktoré v živote spravil. No bohužiaľ ich nevie rozlíšiť. Nevie, čo bolo zlé a nemá ani poňatia o tom, čo bolo dobré.

V poslednej dobe si kládol veľa otázok typu: „Prečo sa každý deň snažím o to, aby bolo všetko dobré, keď sám viem, že to nikdy dobré nebude? Prečo sa snažím napravovať chyby, ktoré som spravil v minulosti, keď viem, že všetko tým len kazím? Prečo sa snažím vychádzať, byť zadobre s ľudmi, ktorí mi ublížili, keď mi je nadovšetko jasné, že si tým len spôsobujem utrpenie?“

No odpovede nenašiel. Ale ako môže nájsť odpovede na tieto otázky človek, ktorý stratil úplne všetko? Človek, ktorý každý večer zaspáva s myšlienkami na to, aké to môže byť krásne, keď bude bez sveta a svet bez neho?

Je mu to jedno.

Konečne došiel na koniec svojej cesty. Ešte chvíľku vychutnáva kvapky dažďa a potom vstupuje do haly hotela a smeruje k výťahu. Vyvezie sa na posledné poschodie. Odomknúť izbu, ktorú si zaplatil na jednu noc mu robí problémy roztrasená ruka. „Asi nervy“, zašomre. Konečne je v izbe. Stačí už len tak málo a je to. Otvorí balkón, prelezie zábradlie  - a padá.

Vzduch okolo neho sviští, oči mu z toho náporu vetra a dažďa slzia. No napriek tomu sa na jeho tvári objavilo niečo, čo tam už dlho nebolo. Myslím, že tomu hovoríte úsmev. Pretože konečne nadišla tá chvíľa, na ktorú tak dlho čakal.

Jeho telo dopadlo na zem a ostal z neho len kus nehybného mäsa, ležiaceho v kaluži krvi. A on je konečne šťastný - konečne mu z očí prestali tiecť slzy beznádeje.

Generácia Nula

Nič netrvá večne - všetko nakoniec raz skončí. Nakoniec ostaneme sami, v kúpelni pred zrkadlom, sedemdesiatroční vyziabnutí ľudia, ktorí so žiletkou v ruke premýšľajú nad tým, či to všetko to trápenie na tomto svete stálo vôbec zato. Stojíme tam, pozeráme sa na svoje vrásky, na slzy tečúce z našich tmavých očí a premýšľame nad krajšími zajtrajškami na druhej strane. Premýšľame, či sa dostaneme do neba, alebo zhoríme v pekle. Popritom pomalým pohybom, so zatnutými zubami pritlačíme žiletku na zápestie a začneme ju ťahať smerom nahor. Poberieme sa odtiaľ najklasickejším spôsobom, aký existuje. O chvíľu nás nohy prestanú poslúchať, hlava sa nám zakrúti a s buchotom spadneme na zem. Život z nás pomaly uniká a my sa usmievame. Nikto si toho nevšimne. Náš syn je zaneprázdnený pozeraním animovaného filmu so svojimi deťmi. O tridsať minút, až náš najmladší a najmilší vnuk povie ockovi, že mu treba cikať a poberie sa do kúpeľne, nájde naše bezvládne telo ležať na zemi. Najprv nechápe čo sa stalo, žačne nám mykať plecom a pritom jeho malé nožky čvachtajú v mláke krvi. Potom s plačom pribehne do obývačky, za sebou nechajúc krvavé stopy na podlahe a povie ockovi, čo videl. "Dedko leží na zemi a všade je červená voda", zaznie jeho slabým, roztraseným hláskom. Obaja jeho rodičia zrazu pribehnú do kúpeľne a sú zhrození. Sú smutní. Trvá to však len pár mesiacov. Nakoniec, na nás zabudnú a naše hroby začnú pustnúť.

Pretože nič netrvá večne. Smútok, láska, túžba, radosť, šťastie, život, zloba alebo nenávisť, všetko nakoniec skončí, všetko nakoniec pominie a ostane len prázdnota.

A až v tej kúpelni bude o pár rokov stáť pred zrkadlom so žiletkou v ruke on, bude na ten obraz, ktorý sa mu vryl v ten osudný večer do pamäti, po prvý krát v živote spomínať s úsmevom na tvári.

Dievča menom Ariel - 2. kapitola

Kedysi som sa v nedeľu zobúdzal s hnusným pocitom a pachuťou depresie v ústach. Hlava ma začínala bolieť z neskutočného množstva drôg, ktoré som v noci požil a zapil nepredstaviteľným množstvom alkoholu. Často som sa snažil upiť k smrti, ale nedarilo sa mi to. Kráčal som týmto svetom ako blúdna duša a žil som len preto, aby som umrel. Každý víkend som sa snažil zresetovať si hlavu, ale bolo to márne. Vždy, na druhý deň ráno, tam boli tie myšlienky znova. Dostal som sa do štádia, v ktorom už nemalo zmysel hladať zmysel života. Zvykol som dlho ležať v posteli, pozerať do stropu a premýšľať o tom, prečo ma má pár ľudí rado a prečo ma zvyšok sveta nenávidí, prečo nemám šťastie v láske, prečo putujem týmto svetom sám. "Kde je to dievča mojích snov?" pýtal som sa sám seba. Vravela, že príde. Povedala, že sa nemusím báť, že všetko bude dobré a nakoniec budeme spolu a ja budem konečne šťastný. Klamala.

****

Dnes sa už nezobúdzam s hnusným pocitom a depresia je preč. Toto nie je tá z nekonečných smutných nedieľ v mojom živote, kedy som sám so svojimi myšlienkami čakal do večera, kým si ľahnem spať a znova vypnem hlavu. Nie, toto je pekná nedeľa. Otočím sa na bok a zacítim vôňu najkrajších ryšavých vlasov, aké som v živote videl. Pritúlim sa k nej a cítim, že som konečne našiel niečo, kôli čomu sa tu oplatí ostať. Vlastne, našlo si ma to samo.

****

Prizerám sa, ako sa oblieka. Natiahla si červené nohavičky, čierne silonky a rifľové kraťasy. Svoje krásne prsia obliekla do obyčajnej čiernej podprsenky a zakryla to jednoduchým čiernym tričkom na ramienkach. Pobozkala ma na rozlúčku a odišla.

 

****

Volá sa Ariel. Má 28 rokov, útlu postavu, ryšavé vlasy a krásne veľké hnedé oči. Jej obľúbená farba je červená a čierna. Miluje knihy, rada pozerá horory a jej najobľúbenejšou kapelou je Pink Floyd. Je nezadaná, pretože sa takto cíti najlepšie. Trpí depresiami a v minulosti sa pokúsila spáchať samovraždu. Každý deň jej ten neúspech pripomínajú jazvy na zápästí.

Už v osemnástich rokoch sa odsťahovala z domu, zamestnala sa ako barmanka a snažila sa nájsť to, čo by v nej vyplnilo to neznáme prázdne miesto. Snažila sa nájsť zmysel života. Nakoniec si vo veku dvadsaťtri rokov uvedomila, že tento svet nie je miesto pre ňu. Nevyliečitelné tažké depresie, ktoré nemali jasnú príčinu jej v tom len pomohli.
Jedného krásneho dňa sa krásna Ariel rozhodla zomrieť. Zatúžila po smrti tak, ako feťák zatúži po svojej ďalšej dávke. Spáchala samovraždu, ktorá jej bohužiaľ nevyšla.
Keď ju prepustili z nemocnice, rodičia ju hneď vzali k sebe. Starali sa o ňu ako o novorodeniatko. Ale u nej sa nič nezmenilo. Vždy bola smutná, často plakala a depresie neprechádzali. Len si uvedomila, že už umrieť nechce. Myslela si, že na druhej strane je krásne, že je tam všetko lepšie. Zmýlila sa.Tak pokračovala ďalej vo svojom živote,  síce zlomená, ale s nádejou, že to raz príde. Že raz, bude všetko dobré.

 

****

Je piatok, sedem hodín ráno. Sedí v autobuse a premýšľa nad tým, čo bude robiť večer. Autobus zastaví a dnu nastúpi chlapec, ktorý vyzerá ako keby prepil celú noc. Keď ide okolo nej, pozrie sa naňho, ich pohľady sa stretnú a v nej sa niečo pohne. Cíti niečo, čo v živote ešte necítila. Sadol si za ňu. Srdce jej bije, je celá roztrasená a vzrušená. Má najväčšiu chuť sadnúť si k nemu a rozprávať sa s ním. Ale nato je až príliš hanblivá, aby to dokázala.

Celú cestu premýšľala nad tým, čo sa to s ňou vlastne deje. Kto je ten neznámy chlapec, ktorý naštartoval už dávno prachom zapadnuté stroje v jej hlave? Prečo na ňu tak pôsobí?
V práci sa celý deň tešila nato, ako s chuťou do seba kopne pár panákov rumu a jej myseľ sa uvolní, ťažoba myšlienok opadne. Rozhodla sa, že dnes vyskúša nejaký nový podnik, v ktorom ešte nebola. Zmena jej predsa prospeje a možno sa tam s niekým zoznámi.

****

Vošla do baru, poobzerala sa, keď sa jej zrazu rozbúchalo srdce. Pri bare stál on. Chlapec z autobusu. Rozhodla sa, že ho osloví, nech už sa stane hocičo. Prišla k nemu a zatriasla mu plecom. Od prekvapenia mu vypadla cigareta z úst. Nevedela, čo si má o tom myslieť, ale jej túžba spoznať ho bola taká silná, že sa tomu ani nevenovala. Pozvala ho na panáka a začali sa spolu baviť.

Po pár hodinách strávených s týmto človekom si pomyslela, že s ním chce stráviť zbytok svojho života.

Dievča menom Ariel - 1. kapitola

Budím sa na pípanie telefónu. Vstávam, v hlave mi duní a už vidím depresiu ako ma s otvorenou náručou víta, ide ku mne bližšie, objíma ma a pomaly začínam cítiť jej bozky na svojom krku. Ženie mi to do očí slzy. V kúpelni si opáchnem tvár studenou vodou a rozmýšľam, že je najvyšší čas s tým všetkým skončiť, dať sa dokopy a začať žiť normálny a plnohodnotný život. Ale je to márne, sám seba nepresvedčím. Radšej si doprajem dlhú horúcu sprchu. Keď skončím, oblečiem sa a idem do práce.

Kým príde autobus, stíham si dať ešte cigaretu. Nastúpim dnu, z vydýchaného vzduchu ma hneď napne a len tak tak sa mi podarí nezvracať. V autobuse znova tisícka cudzích ľudí, čo spôsobí, že znervózniem a začne sa mi točiť hlava. Kráčam uličkou a všetci na mňa čumia ako keby som bol nejaké zjavenie. Nájdem si miesto vzadu, hneď za útlou ryšavkou s neskutočne rozkošnou tvárou, ktorá mi venovala krátky pohľad jej krásnymi hnedými očami. Autobus sa pohne a mne znova príde zle.

Je piatok, sedem hodín ráno. Sedím v tom skurvenom autobuse, vonku sadá hmla a mrholí. Ideálny čas na premýšlanie nad neskutočnou nezmyselnosťou života na tejto zemi. Z myšlienok ma vytrhne krik znejúci z prednej časti autobusu. Nejaký chlapík sa rozčuľuje, že nemôže dcére kúpiť študentský lístok bez toho, aby sa preukázala dokladom. Len sa nad tým pousmejem a ďalej sa nechávam unášať symfóniou bubnujúcich kvapiek na strechu autobusu. Keď ten chlapík vystupuje o pár zastávok ďalej, začne sa znova hádať kôli nejakej somarine a ja sa začínam modliť, aby zrazu všetci ľudia zmizli. Aby som tu ostal len ja, moje myšlienky a priateľka depresia. Z motlitby ma vytrhne príjemný ženský hlas. Pozriem sa naľavo a vedľa seba vidím tú nádhernú ryšavú bytosť. Prešúcham si oči, ale nepomohlo to. Je tam vždy. “Ahoj”, odpovedám jej.

Zobudím sa nato, že mi niekto myká plecom. Je to staršia pani, ktorá sa na mňa usmeje, povie mi že sme na konečnej, že mám tiež vystúpiť. “Prečo”, pýtam sa sám seba. Kľudne by som tu ostal spať naveky. S pocitom, že sa nikdy nedozviem, ako ďalší z mojích patetických snov skončí, vystupujem.

V práci bol nahovno deň ako vždy. Jediné čo ma držalo pri vedomí bola vidina toho, ako sa večer krásne ponorím do ríše tieňov pri panákoch rumu v mojom obľúbenom bare.

Konečne je večer. Pred tým, než vojdem do podniku, dopijem posledný rum z ploskačky, ktorú som si kúpil cestou z práce. Dnu ma prefackuje tak hustá dymová clona, žeby ste ju mohli pokrájať žiletkou. Vravím si, že nebudem predsa zaostávať a hneď si jednu s chuťou zapálim. Idem k baru. Znova nepredstaviteľné množstvo cudzích ľudí. Začínam mať pocit, že som tu jediný stály zákaznik. Barmanka ma pozdraví a hneď mi nalieva rum. Kopnem ho do seba a začínam sa rohliadať naokolo. Zrazu ma napne, dnes už po tretí krát. Tento raz mi prišlo zle z toho, keď som si všimol ako sa v rohu miestnosti oblizuje a obchytkáva moja bývala s jej novým frajerom. Kurva, nejak skoro ju to všetko prešlo. Hneď do seba kopnem ďalšie poldeco, zhasínam dofajčenú cigaretu a automaticky si zapaľujem ďalšiu.

Obzerám sa plný znechutenia po pajzli, prehodím pár slov s barmankou o tom, ako ide život a čo sa zmenilo od posledného večera, keď zrazu cítim ako mi niekto trasie plecom. Dnes už druhý krát. Čo to je kurva za deň, že sa všetko takto opakuje. Otočím sa a cigareta mi vypadne z úst. Predomnou stojí to krásne ryšavé dievča z autobusu. Ahoj, vravím jej kompletne pretriezvený. A tento raz som si istý, že nesnívam.

"Môžem ťa pozvať na panáka? Ak teda ešte nejakého zvládneš", zaznelo jej anjelským hlasom. "Jasne", odpovedám.

Keď sa načahovala po rumy, všimol som si jazvy na jej zápästí. Kopli sme ich do seba a začali sa baviť o živote, o smrti a podobných zaujímavých témach. Neviem už presne, koľko sme toho vypili, ale viem, že sme nakoniec skončili u mňa doma a praktizovali snad všetky druhy sexu aké existujú.

Ráno som sa prebudil vedľa anjela. Myslel som si, že sa mi to len sníva. Dokonca som sa jej na to opýtal.

“Ale vôbec nie, ty hlupák. Prečo ťa niečo také napadlo? Som reálna, z mäsa a kostí. V noci si sa o tom snaď nepresvedčil?”
“Ale áno, odpovedám. Je to smiešne, ale najprv ma napadlo, že som sa prepil až do samého neba.”

Zasmiala sa. Tento smiech chcem počúvať do konca svojho úbohého života, pomyslel som si.

“Ako, vlasne, prečo? Hm, ani sa nato neviem správne opýtať. Proste, prečo ja?”
“No, už odkedy som ťa uvidela v autobuse, vedela som, že na tebe niečo je. Neviem čo, niečo čo ma nenormálne ohúrilo. Bol to zvláštny pocit. Akokeby si vo mne niečo naštartoval. Možno je to ta láska na prvý pohľad, o ktorej som si vždy myslela, že neexistuje. Neviem. A keď som vystupovala, chcela som ťa osloviť, ale keď som videla, že spíš, prišlo mi ťa ľúto zobudiť. A aj tak som si povedala, že sa možno len klamem, tak som šla preč. Ale včera večer, keď som vošla do baru a uvidela ťa, znova sa moje srdce rozbúchalo a povedala som si, že tento raz to neposeriem, oslovím ťa a zistím, čo môže zato, že na mňa tak pôsobíš.”
“Chápem”, odpovedám automaticky. “No, vlasne nechápem. Som len obyčajný úbohý ochlasta, ktorý sa snaží prežiť z dňa na den.”
“Tak to sme dvaja. A bude sa to musieť zmeniť, lebo takým to spôsobom zomrieme skôr, než si stihneme jeden druhého poriadne užiť. Proste, budeme musieť to umieranie nechať na neskôr.”

Napadlo ma opýtať sa jej na tie jazvy, ale radšej som to teraz nechal tak a opýtal sa niečo iné: “Neumierame snáď každý deň? Veď život je smrteľná choroba, ktorú dostaneš hneď pri narodení a neostáva ti nič iné, len sa ňou nechať zabiť, alebo sa vyliečiť samovraždou.”
“Áno, máš pravdu. Ale prečo si to urýchľovať keď...”, zarazila sa.
“Keď čo?”, pýtam sa.
“Ale nič. Mimochodom, moje meno je Ariel.”
“Teší ma Ariel. Ja som Erik.”

Usmiala sa, pobozkala ma a vstala z postele. Podišla k oknu, otvorila ho a do spálne vpustila vôňu letného rána.

Na okraji priepasti

Prišiel na okraj priepasti. Pozrel sa dole a uvidel ničotu. Skočil. Padal dho, pripadalo mu to ako nekonečná večnosť. Zrazu náraz. Dopadol tvrdo. Veľmi tvrdo.

Zobudil sa.

Znova ten sen, pomyslel si. Vstal z prepotenej postele, otvoril fľašu whisky a nalial si do pohára. Zapálil si cigaretu a podišiel k oknu. Pozeral sa von, popíjal whisky a fajčil. Pršalo. Miloval ten pohľad na už dávno zabudnuté, mrtvé mesto zahalené v jesennom daždi. Stál tam mlčky a vychutnával. Zrazu sa z postele ozval hlas.

Prečo nespíš? Opýtala sa ho.

Ty si ešte tu? Vypadni. Už si dávno mala vypadnúť.

Vstala z postele, podišla k nemu a nalepila naňho svoje nahé telo. Na chrbáte pocítil jej prsia. Dostal erekciu.

Povedal som ti vypadni. Peniaze si už dostala, tak čo tu ešte robíš.

Páčiš sa mi, odvetila mu.

Radšej už choď a zabudni na mňa. Ahoj.

Zapálil si druhú cigaretu.

Ale.. povedala a potom sa zasekla. Mĺčky sa obliekla a odišla.

Pozrel sa na posteľ. Ležalo tam 150 €. Nikdy si nevezme prachy. Prečo potom robí kurvu. Prečo ju vždy zavolám a ona vždy príde..

Dolial si whisky, zapálil tretiu cigaretu, zapozeral sa znova von oknom a rozplakal sa.

Je sám. Chce byť sám. Zažil veľa sklamaní v živote. Tak veľa, že sa začal báť, aby mu nebolo ublížené znova. Od malička trpel ťažkými depresiami. Prešiel si množstvom terapií, zožral nepredstavitelné množstvo antidepresív ale nič mu nepomohlo. Nikto mu nevedel pomôcť.

Keď bol už v koncoch stretol lásku svojho života. Aspoň si to myslel. Nakoniec ani ten vzťah až tak dlho netrval, ako by si každý myslel. Všetci im vraveli ako im to spolu pasuje, aký sú spolu krásny, každý z nich mal radosť. No nakoniec odišla. Bez slova sa zbalila a odišla.

A vtedy spadol. Spadol navždy a už mu nikto nedokáže pomôcť. Začal piť, brať drogy a spať s kurvami a vyhýbať sa ľuďom. Zabudol nato, čo je to milovať a aké je to byť milovaný.

Často máva ten sen, v ktorom sa postaví na okraj priepasti a skočí. Túži po smrti, túži všetko zanechať a ísť ďalej. Ale nevie, nemôže. Niečo, nejaká "vyššia moc" ho drží na tomto hnusnom skurvenom svete, ktorý pomaly umiera, hnije z vnútra a nikto to nevidí. Všetci si žijú svoje sťastné umelé životy a pritom vôbec nevidia, že už dávno zhnili, že sú len prázdne mŕtve schránky.

Dopil whisky, zhasol cigaretu, obliekol sa a šiel do práce.

Ked prišiel domov, spravil to čo vždy. Zapol terminál, nalial si, zapálil cigaretu a nalogoval sa. Surfoval po nete, popíjal chlast a fajčil. Zrazu sa pripojila.

Ahoj, dneska prídeš? Napísal jej.

Ahoj, niečo už mám, inokedy.

Rozrušilo ho to. Vedel, že sa s ním niečo deje, ale už prešlá dlhá doba nato, aby to vedel pomenovať.

Ok, tak nabudúce. A nemusíme mať sex. Budem rád, ak sa len porozprávame, napísal jej a rozplakal sa. Už ho tá emocionálna nerovnováha srala.

Hmm, odpísala a odhlásila sa.

Odpojil sa. Dopil, ľahol si a zaspal pri zvuku dažďa bubnujúceho na okno bytu.

Znova mal ten sen. Ale tentoraz neskočil. Tento raz ho pred konečným rozhodnutím niekto chytil za ruku. Otočil sa a pred sebou uvidel jej tvár. Tvár anjela.

Zobudil sa, znova spotený, tentoraz pribudla aj triaška. Musím sa s ňou stretnúť, musím to dokázať a dostať sa z tých hovien, pomyslel si.

Zrazu niekto zazvonil. Pozrel na hodinky: pol druhej v noci. Nahý vstal z postele a otvoril. Pred dverami stála ona. Celá premočená, prameň ryšavých vlasov jej zakrýval pravé oko a v tvári mala výraz, ktorý u nej ešte nikdy nevidel.

Odhrnul jej ten prameň vlasov z tváre. Oko bolo opuchnuté tak, že ho nemohla ani otvoriť.

Kto ti to spravil? Opýtal sa.

Jeden známy, to nerieš. Máš ešte nejakú whisky alebo si všetko vypil?

Mám, odpovedal.

Pustil ju dnu, zavrel dvere a nalial jej plný pohár.

Za tým tvojím známim ešte dnes zájdeme, povedal a zapálil si.

Chvíľu sedeli ticho na posteli a potom povedala:

Ja... ja k tebe niečo cítim. Mne je s tebou veľmi dobre. Preto k tebe vždy chodím, aj keď si odmeraný a hnusný ku mne. Peniaze si neberiem, lebo nechcem, aby si bol môj klient. Prepáč, musela som to povedať, nemohla som to už v sebe naďalej držať. Ja viem, že si dobrý človek, ja to z teba cítim. A cítim aj to, že ti bolo strašne ublížené a bojíš sa. Bojíš sa života. Chcem byť s tebou, chcem s tebou žiť život na tejto zemi, nič iné mi neostalo, ani neviem prečo som žila, kým som nestretla teba. Milujem ťa. K nikomu som nikdy necítila to čo k tebe. Zabudla som, že niečo také existuje.

Rozplakal sa.

Prepáč, to som nechcela, povedala.

Nejdeme radšej spať? Navrhol.

Môžeme, odvetila.

Ľahli si, každý na jednu stranu postele. Dlho ležal s otvorenými očami a rozmýšlal. Nakoniec sa otočil, pohladil ju po ramene a pritúlil sa k nej. Silno ju objal a cítil to, čo si myslel že už dávno neexistuje.

Stál na okraji priepasti. Pozeral sa dole a prvý krát po trilión rokoch nemal chuť skočit dole a ochutnať ničotu. Otočil sa, vzal ju za ruku a odišli preč.

Je nedeľa, pol šiestej ráno.

Vonku sadá hmla a mrholí. Kráčam tichou ulicou, v ruke mám načatú pollitrovku rumu a v hlave spomienky. Spomienky na minulosť, spomienky, ktoré bolia. Dookola si kladiem otázku, prečo je to také ťažké pustiť niekoho preč, keď on vás pustil už dávno. Prečo je to také ťažké odpútať sa, prestrihnúť šnúry a byť slobodný, neviazaný, prázdny. Prázdny som už dávno. Horšie to už nebude. Raz som napísal, že prázdnota je to, čo nás naplňuje. Nie. Prázdnota je to, čo spôsobuje, že zhnijeme, zanevrieme a nakoniec umrieme.

Prišiel som domov. Je 05:45. Najvyšší čas ľahnúť, vypnúť hlavu a nemyslieť. Mať aspoň chvíľu pokoj od myšlienok na minulosť, neistú budúcnosť; mať aspoň na chvíľu pokoj od strachu z prítomnosti, zo života.

Zobúdzam sa. A zobúdzajú sa aj stroje v mojej hlave, zodpovedné za ten chaos. Znova myšlienky. Znova vyčitky svedomia. Znova prázdnota. Ležím v posteli, je mi zima, pozerám do stropu a cítim sa ako nepotrebný chudák, ako troska. Je mi smutno. Chce sa mi plakať. Dlho som si už dobre nepoplakal. Asi je najvyšší čas.

Namiesto toho vstanem z postele, nalejem si do pohára rum, zapálim cigaretu, pristúpim k oknu a kochám sa krásnou melanchonickou scenériou upršaného mesta.

Je to nádhera. Milujem takéto počasie. Otváram okno, na tvári cítim jemný vánok a kvapky dažďa. Usmievam sa, vravím si, že všetko je v poriadku, že všetko bude dobré. Bohužiaľ, nič nie je v poriadku a všetko je zle. Už počujem tiene, ako ma volajú do temnoty, ako mi nahovárajú, že aké je jednoduché vyliezť na parapetu a skočiť. Aké jednoduché je to skončiť.

Kiež by mali pravdu.

O človeku, ktorý nakoniec našiel svoje šťastie

Stál na kraji strechy výškovej budovy a čakal na zázrak. Čakal nato, že sa zrazu otvoria dvere, niekto vybehne a zakričí: nerob to! Je veľa vecí, kôli ktorím sa ti tu oplatí ostať! Ale nikto taký neprišiel, nikto ho nezachránil. Vedel, že si to len namýšľa. Nakoniec predsa len nemal žiadnych priateľov, nikomu na ňom nezáležalo. Keď kráčal hore schodmi, podlamovali sa mu kolená. Poznal ten pocit, stávalo sa mu to vždy, keď trpel tažkou depresiou. A to bolo v 90% jeho života. Jeho život bol nanič. Áno, zažíval aj pekné chvíle, s ľudmi, čo si hovorili jeho priatelia, so ženami, ktoré mu opakovali, že ho milujú až kým sa neposunuli za svojím šťastím niekde inde, k niekomu inému. Nikto s ním nevydržal byť dlho. Bol pre ľudí niečo ako schránka, do ktorej odkladali svoje problémy, svoje nešťastie a keď ich už nič neťažilo, išli ďalej a jeho zanechali svojmu osudu. Nikdy sa nenašiel niekto, kto by s ním ostal dlho. Uvedomoval si svoju úlohu na tomto svete, robil to pre nich nezištne, robilo ho to šťastným, že môže pomáhať. A žil tak. Ale zrazu nikto neprišiel. Hovoril si, že počká, ale čakal pridlho. Pridlho rozmýšľal. Pomaly prišiel nato, že je čas. Že je čas pohnúť sa ďalej. Odísť z tohto sveta, ísť do iného. Ale bol slabý a tak vždy čakal. Topil sa v ťažkých depresiach, ktoré sa snažil liečiť alkoholom, drogami, kurvami. Potom začal chodiť po svete a hladať lásku, porozumenie, niečo čo ho naplní. Ale nenašiel ani jedno z toho. Mal pocit, že všetci sú šťastný, že ho už nikto nepotrebuje ani potrebovať nebude. Stalo sa to, že pomohol všetkým a ostal posledným nešťastným človekom na tomto svete. To mu dodalo odvahy, nabral silu.

A tak stojí tu, na okraji najvyššej budovy v meste a jeho štipka poslednej nádeje vyprcháva. Vlastne už vyprchala. Skočil. Vietor mu olizoval tvár, oči mu slzili a on sa smial. Zrazu sa jeho hlava rozbila na chodníku a začala z nej pomaličky vytekať sivá hmota. Všetky kosti v tele mal polámane. Let to bol dlhý. Jeho telo, zúbožené rokmi trápenia ležalo na chodníku, ľudia ho obchádzali, ale nikto sa nad nim nezastavil. Takýto bol tento svet.

Zobudil sa v nemocnici. Nikde nebolo ani živej duše. To bolo tým, že všetky duše boli mŕtve. Okolo jeho lôžka stáli priehľadné postavy sivej farby, ktoré niečo šepkali. Keď sa započúval, jazyk, ktorým rozprávali nespoznal, ale slovám rozumel veľmi dobre. Šepkali: Konečne si tu. Vítaj a váž si toho, že môžeš spolu s nami zdieľať tento nádherne hnusný svet. Zrazu všetko pochopil. Pochopil, že mal celý čas pravdu, že na druhej strane je to, po čom toľko túžil. Cítil sa dobre. Cítil, že ho tu všetci majú radi a že ho budú počúvať. Tak začal rozprávať. Rozprával dlho. Hovoril o všetkom čo ho trápilo, cítil, ako z neho opadáva tá ťažoba, ktorú v sebe tak dlho nosil. Vyčerpalo ho to a zaspal. Zrazu sa znova zobudil, opät v nemocnici.

Vedľa neho sedela postava, dievča. Čo sa stalo, opýtal sa. Predávkoval si sa liekmi, mal si jedno šťastie, že mám ešte klúč od tvojho bytu. Prišla som práve v čas. Mal si jedno veľké štastie. Prišla som, lebo som sa k tebe chcela vrátiť. Nikdy som ťa neprestala milovať.

Došlo mu, že to všetko boli len halucinácie spôsobené liekmi. Uvedomil si, že tento svet nie je až taký zlý, ako si namýšľal. Že predsa je niekto. Že je zbytočné to všetko ukončiť nasilu, lebo nakoniec sa vždy nájde niekto, kto spraví toho druhého šťastným. Nakoniec niekto taký predsa len musí existovať.

Povedal ďakujem a rozplakal sa.