Už pridlho nosí v hlave tú jedinú myšlienku - myšlienku nato, ako to všetko ukončiť. Ma pár kamarátov, ale aj s nimi sa cíti sám. Vravia mu, nech nemyslí na kokotiny; vravia mu, že ho majú radi, že sa s ním cítia dobre. Snažia sa ho presvedčiť, že všetko bude v poriadku. Ale on im neverí. Nedokáže uveriť tomu, že ho môže mať niekto rád. Nechápe, ako sa s ním môže niekto cítiť dobre. Každý deň, každý skurvený deň v tomto preňho bezvýznamnom svete znamená len jedno. Nájsť to odhodlanie ukončiť svoje trápenie a posunúť sa ďalej. Nevie, čo ho čaká na druhej strane, ale nebojí sa toho.
Snaží sa, no nedokáže tú myšlienku vypudiť z hlavy. Je to márne, tu nepomôže už nič.
***
A usmieva sa.
Lebo to dokázal.
Zrazu dostane pocit, že nie je sám. Obzrie sa doprava a nemôže uveriť vlastným očiam. Vidí dievča, ako nehybne stojí a pozerá sa naňho.
Stoja tam v objatí, na streche najvyššej budovy v meste, pod holým nebom, oslobodení od všetkých myšlienok, odovzdaný jeden druhému, dýchajúc len pre túto chvíľu.