On

Už pridlho kráča týmto svetom sám. Zabudol na všetky pekné veci, vidí iba tie zlé. Zabudol nato, aké je to milovať a aké je to byť milovaný. Zabudol nato, aký je to pocit držať niekoho v náručí, nemyslieť na nič a žiť len pre túto chvíľu. Zabudol nato, čo znamená užívať si život. Jednoducho - zabudol žiť.

Už pridlho nosí v hlave tú jedinú myšlienku - myšlienku nato, ako to všetko ukončiť. Ma pár kamarátov, ale aj s nimi sa cíti sám. Vravia mu, nech nemyslí na kokotiny; vravia mu, že ho majú radi, že sa s ním cítia dobre. Snažia sa ho presvedčiť, že všetko bude v poriadku. Ale on im neverí. Nedokáže uveriť tomu, že ho môže mať niekto rád. Nechápe, ako sa s ním môže niekto cítiť dobre. Každý deň, každý skurvený deň v tomto preňho bezvýznamnom svete znamená len jedno. Nájsť to odhodlanie ukončiť svoje trápenie a posunúť sa ďalej. Nevie, čo ho čaká na druhej strane, ale nebojí sa toho.

Snaží sa, no nedokáže tú myšlienku vypudiť z hlavy. Je to márne, tu nepomôže už nič.

***

Konečne sa odhodlal doraziť tie posledné schody svojho života. Stojí tam s roztiahnutými rukami, pred ním sa rozprestriera mŕtve mesto v mŕtvom svete. Vidí do okien mŕtvych ľudí, ako si užívajú nekonečnú ničotu.

A usmieva sa.

Lebo to dokázal.

Zrazu dostane pocit, že nie je sám. Obzrie sa doprava a nemôže uveriť vlastným očiam. Vidí dievča, ako nehybne stojí a pozerá sa naňho.

Sleduje ju a nemôže od nej odtrhnúť zrak. Obaja sa pomaly vzdialia od okraja strechy a začnú sa k sebe približovať. Zahľadí sa jej do očí a má pocit, že ju pozná už veľmi dlho. Má pocit, že ich duše sa na tejto chvíli dohodli už dávno pred tým, ako tu bolo toto mrtvé mesto v tomto bezvýznamnom svete. Priblížia sa k sebe, obímu sa a začnú plakať.

Stoja tam v objatí, na streche najvyššej budovy v meste, pod holým nebom, oslobodení od všetkých myšlienok, odovzdaný jeden druhému, dýchajúc len pre túto chvíľu.