On

Už pridlho kráča týmto svetom sám. Zabudol na všetky pekné veci, vidí iba tie zlé. Zabudol nato, aké je to milovať a aké je to byť milovaný. Zabudol nato, aký je to pocit držať niekoho v náručí, nemyslieť na nič a žiť len pre túto chvíľu. Zabudol nato, čo znamená užívať si život. Jednoducho - zabudol žiť.

Už pridlho nosí v hlave tú jedinú myšlienku - myšlienku nato, ako to všetko ukončiť. Ma pár kamarátov, ale aj s nimi sa cíti sám. Vravia mu, nech nemyslí na kokotiny; vravia mu, že ho majú radi, že sa s ním cítia dobre. Snažia sa ho presvedčiť, že všetko bude v poriadku. Ale on im neverí. Nedokáže uveriť tomu, že ho môže mať niekto rád. Nechápe, ako sa s ním môže niekto cítiť dobre. Každý deň, každý skurvený deň v tomto preňho bezvýznamnom svete znamená len jedno. Nájsť to odhodlanie ukončiť svoje trápenie a posunúť sa ďalej. Nevie, čo ho čaká na druhej strane, ale nebojí sa toho.

Snaží sa, no nedokáže tú myšlienku vypudiť z hlavy. Je to márne, tu nepomôže už nič.

***

Konečne sa odhodlal doraziť tie posledné schody svojho života. Stojí tam s roztiahnutými rukami, pred ním sa rozprestriera mŕtve mesto v mŕtvom svete. Vidí do okien mŕtvych ľudí, ako si užívajú nekonečnú ničotu.

A usmieva sa.

Lebo to dokázal.

Zrazu dostane pocit, že nie je sám. Obzrie sa doprava a nemôže uveriť vlastným očiam. Vidí dievča, ako nehybne stojí a pozerá sa naňho.

Sleduje ju a nemôže od nej odtrhnúť zrak. Obaja sa pomaly vzdialia od okraja strechy a začnú sa k sebe približovať. Zahľadí sa jej do očí a má pocit, že ju pozná už veľmi dlho. Má pocit, že ich duše sa na tejto chvíli dohodli už dávno pred tým, ako tu bolo toto mrtvé mesto v tomto bezvýznamnom svete. Priblížia sa k sebe, obímu sa a začnú plakať.

Stoja tam v objatí, na streche najvyššej budovy v meste, pod holým nebom, oslobodení od všetkých myšlienok, odovzdaný jeden druhému, dýchajúc len pre túto chvíľu.

Dievča menom Ariel - 3. kapitola

"Môžem ti položiť jednu otázku?" opýtala sa ho jemne svojím krásnym, no troška roztraseným hláskom.

"Môžeš." povedal a odpil si z vína.

"Čoho sa v živote najviac bojíš?"

Na chvíľku sa zamyslel a potom odpovedal: "No, najviac sa bojím toho, že ostanem sám. Že sa do konca života budem prizerať, ako sú všetci sťastní a ja ostanem sám, v nekonečnom žiali a neštastí. Že sa nenájde nikto, kto mi hodí záchranné koleso, nikto, kto sa bude pri mne cítiť dobre, komu nebude vadiť moja prítomnosť a bude odhodlaný so mnou stráviť život. Dobre, viem, že sa človek musí naučiť byť šťastný sám a ak príde niekto do jeho života, bude to už len tá čerešnička na torte. Ale túto fázu mám už dávno za sebou. Už nie som mladý chlapec, ktorý nepremýšľal, ale užíval si. Nedokážem si užívať. Samota ma pohlcuje a temné stavy mysle prichádzajú čoraz častejšie."

Zapozeral sa do zeme, ona ostala ticho, no zrazu uprel svoj pohľad do jej rozkošných očí a povedal: "Najviac sa bojím toho, že to už viac nevydržím."

Z toho úsmevu, ktorý sa mu zjavil v tvári po tejto vete ju zamrazilo. No hneď nato začala cítiť sústrasť, začalo jej byť ľúto tohto človiečika, nepochopeného, hodeného do vôd beznádeje, donekonečna sa topiaceho.

"Nebudeš sám," povedala a chytila ho za ruku. "Ja ťa nikdy neopustím, si pre mňa všetkým. Doteraz som len čakala, až stretnem niekoho ako si ty a konečne to prišlo. Bude už len dobre, neboj sa. Bude dobre."

Po ôsmych mesiacoch odišla a na svoje slová už dávno zabudla.

Pri jeho tele našli pohužvaný, slzami zmáčaný papier, na ktorom stálo:

Nekonečné chodenie v kruhu. Neschopnosť nájsť spriaznenú dušu. Úzkosť a melanchólia sú jediné spoločníčky na tejto ceste našou samotou.

Samota - vraj zbližuje. Ale čo potom, keď ostaneme posledným človekom v tomto beznádejnom svete?

Všetci odišli, zavreli za sebou posledné dvere a nás nechali tu.

To, že si nedokážeme spomenúť na posledné chvíle štastia nám krája mozog na kúsky a človek nakoniec zabudne kým bol, než prišla táto mizéria.

No najhorším pocitom na tomto všetkom je tá vedomosť toho, že si za to môžeme sami. Že priveľmi premýšľame, nevidíme to dobré, že sme si vsugerovali samotu - komplexy - nízke sebavedomie - nespôsobilosť socializovať sa.

Ale je to skutočne tak?

Odpoveď nájdeme len v nekonečnej nekonečnosti existencie na tomto svete.

A svetoch okolo nás.

Treba vydržať a bojovať. Keď nám podrazia kolená, treba sa postaviť a ísť ďalej. Veríme, že raz to dobre príde. Raz sa karta obráti a šťastie si nás nájde samo.

Len kde načerpať silu, aby sme vládali bojovať? Nekonečné vojny v našej hlave nás len unavujú a čím ďalej tým viac cítime, že sa blížime ku koncu menom prehra.

Nechceme prehrávať, no zabudli sme vyhrávať.

Sme už slabí, nevládzeme a pokoj od toho všetkého je tak blízko.

Tableky začínajú účínkovať. 

Cítim, ako začínam padať do nekonečnej priepaste nevedomia a teším sa nato, že sa mi konečne uľaví.

Nakoniec to predsa len nevydržal.

Temné stavy jeho mysle boli silnejšie ako on, ale aspoň mu je konečne dobre.