Tie nekonečné večery, keď sedíš s pohárom vína v ruke, pozeráš do prázdna a čakáš, kým sa dostaví únava a ty si ľahneš spať.
To nekonečné zobúdzanie sa každé ráno, keď si nevyspatý a nechce sa ti vstať z postele.
To nekonečné čakanie, kým ju znova uvidíš.
Je tam, niekde v diaľke, no nevidíme ju jasne, lebo slnko nám svieti priamo do očí.
Je tak blízko a predsa tak ďaleko.
Travíme s ňou čas a robí nám to dobre. Netreba ani slov, už len jej prítomnosť nás hladí na srdci a upokojuje našu ubolenú dušu.
Páči sa nám na nej všetko.
Čo sa nám nepáči je to, ako sa jej dlho nedokážeme pozerať do očí, keď sa s ňou rozpraváme. Hanbíme sa pred ňou, lebo je dokonalá a my sme stelesnenie nedokonalosti. Sme pri nej celý roztrasený, hrdlo máme zovreté a slová sa len tak tak predierajú a aj to nad každým premýšlame, aby sme nepovedali nejakú hlúposť. Snažíme sa byť prirodzený, snažíme sa byť sami sebou, ale v konečnom dôsledku sa bojíme, že to je práve to, čo sa jej na nás nebude páčiť; pretože si vôbec neveríme a pokladáme sa za obyčajných hlupákov.
Tak to je a nikdy to ani ináč nebolo.
A tak tu sedím už s tretím pohárom vína, fajčím jednu cigaretu za druhou a píšem tieto riadky.
Víno mi udrelo do hlavy, cigarety škrabú v hrdle a v hlave nekonečné myšlienky na ňu.
Na moju múzu. Ktorá je tam, ďaleko v mojích snoch a predsa tak blízko, v mojej realite.
Realita.
Jak ťažké je uvedomiť si, čo sa okolo nás deje, keď máme hlavu v oblakoch.
Jak ťažké je vrátiť sa naspäť nohami na zem.
Jak ťažké je prestať myslieť na smrť, na to sladké vykúpenie.
Ale dokázal by to? Má nato?
Nemá.
A tak tu len sedí, ako taký chudák, píše klišovité vety, ktoré už napísalo tisíce ľudí pred ním a do očí sa mu začínajú drať slzy. Na víno už nemá chuť a na cigaretu nedokáže ani pomyslieť.
Ale niekde v hĺbke duše cíti radosť. Lebo znova píše; a to je to, čo mu robí naozaj dobre.
Už sa zmieril s tým, že je sám.
A možno si to len všetko namýšľa, je precíteny kôli tomu vínu čo popil a možno mu len jebe.
Možno sa zajtra ráno zobudí a uvedomí si, že je všetko v poriadku, že je všetko dobré a nemusí sa ničoho báť.
Ona raz príde.
No v konečnom dôsledku natom vôbec nezáleží, ako sa cíti a čo s ním bude. Je to len ďalša bezmenná postava v mojich príbehoch, ktorích písanie mi pomáha predrať sa životom. Vypínam textový editor, dopíjam rum čo mi ostal na dne pohára a obliekam si svoj ošúchaný kabát. Idem sa prejsť. Tam do ulíc. Prázdnych, zahmlených ulíc tohto už dávno zatrateného mesta. Diery na konci sveta. Mám rád tieto prechádzky.
Spoločnost mi robí len Nero, starý doberman, ktorého som stretol jeden večer na rohu ulice, samého a smutného. Pridal sa ku mne a teraz sa s ním delím o svoju samotu.
Kráčame prázdnou ulicou, obaja ticho, zahĺbený do svojich myšlienok. Teda, nemám šajnu, načo môže myslieť Nero, ale každopádne pri tom vyzerá veľmi vážne.
Rum už pomaly vyprcháva a ja dostávam chuť na niečo silnejšie. Rozhodol som sa, že je najvyšší čas zajsť za mojím dílerom. Volajú ho Satan; asi preto, že matroš čo predáva ma fakt pekelný.
Satan je potetovaný od hlavy k päte a ma strašne hypnotizujúci hlas, ktorý ťa prinúti zobrať si od neho hocičo. Ale proti tomu som už dávno imunný. Odovzdávam mu všetky peniaze, čo mi ostali, ale netrápi ma to. Onedlho príde ďalšia zakázka a znova budem v cajku.
Domov si odnášam to najlepšie, čo mal pri sebe. To, čo mám najradšej.
Nero si ľahá na svoju deku, prichystanú hneď vedľa kozubu, v ktorom si oheň hraje melódiu svojho ľudu.
Ja si ľahám do postele, pichám si dávku od Satana a teším sa na krajšie zajtrajšky.
Ležím a čakám kým droga zapôsobí.
Je to tu. Prepadám sa do postele, prepadám sa celou prehnitou bytovkou, prepadám sa do zeme, prepadám sa do nekonečnosti.
A na samom konci tej nekonečnej nekonečnosti vidím ju. Ženu z mojích snov, ženu ktorá sa mi zjavuje v mojích drogových tripoch a necháva ma na pochybách, či sa vôbec ešte vrátim naspať do toho hnusného sveta. Ale ja viem, že sa vrátim. Lebo už ani tie drogy nie sú to, čo bývali.
Na začiatok sa obímeme, ale nepustíme sa. Držíme sa jeden druhého, ako keby to bolo naše posledné objatie. Začínam ju hladiť po hlave a naše ústa si našli cestu k sebe. Bozkávame sa jemne, hladíme jeden druhého a sme vzrušený. Vyzliekam jej blúzku a ona mne sveter. Strkám jej ruku do nohavíc a stískam ju za zadok. Jemne vzdychá a mňa to rajcuje čím ďalej tým viac. Zadok nechávam zadkom a presúvam ruku dopredu. Nehrám sa s ňou. Rovno do nej strčím prsty a ona ma hryzie na krku. Je to najkrajšia symbióza akú som kedy zažil. Nakoniec sa od nej odlepím, stiahnem z nej nohavice, nonavičky a začínam ju lízať. Z jej vzdychov som tvrdý ako kameň. Začína ma prosiť, nech ho do nej už konečne vrazím, nech ju už konečne poriadne vymdrám. Ešte ju chvíľu provokujem a potom do nej vojdem. Naše nahé telá su prepletené ako dva hady. Oddávame sa rozkoši a orgazmom, ako keby sme to robili spolu prvý krát. Je to úžasne. Život je úžasný, ked som s ňou. Keď som pri nej.
Po sexe ležíme vedľa seba, ja zapaľujem cíga, zatiaľ čo ma ona škrabká na hrudi. Jednu podám jej a v tichosti fajčíme. Vychutnávame si to, že sme pri sebe. Je to krásne, je to pocit, ktorý by som chcel zažívať donekonečna. Byť s ňou je to, po čom som vždy túžil.
Zrazu začína miznúť a ja nezávratnou rýchlosťou stúpam. Nekonečnosť, zem, bytovka, jednotlivé poschodia až sa nakoniec znova ocitám vo svojej posteli.
Utriem si slzy, povzdychnem si a vstávam z postele. Nero na mňa smutne pozrie a začne ma odsudzovať tichým vrčaním. Chápe ma. Nero je asi jediný, kto ma chápe.
Napijem sa vody a hodím pohľad na mobil. Jedna nová správa. Text je jednoduchý: je čas. Nová zakázka prišla skôr, ako som čakal. Nevadí, aspoň na mne Satan čoskoro znova zarobí.
Ľahnem si na štyri hodinky. Ráno sa navlečiem do mojej kevlarovej zbroje a s Nerom sa lúčim slovami: Je najvyšší čas zabiť pár zlých ľudí. Neboj sa, o chíľu sa vrátim.
Trvalo to viac, ako chvíľu.
Ale to je už iný príbeh.
