Štvrtý, na konci reality

Trpká chuť na jazyku, neprestávajúce výčitky svedomia a depresia kolujúca celým mojím telom mi rozkladajú dušu a srdce. Rozkladajú ma celého. Hnijem a ostavá zo mňa len prázdna schránka putujúca týmto svetom, hľadajúca pokoj. Trilión nekonečných dní, čiernych ako sama ničota ma sprevádza na tejto ceste a ja neviem nájsť cieľ. Dávno mi bolo povedané, že všetko je tak, ako má byť. No neviem, či je to pravda.

Tisíce prebdených nocí, milióny preplakaných dní, kedy sa len túlam týmto životom a dúfam v lepšie začiatky.

A možno to pravda je, možno je vážne všetko tak, ako má byť a moje utrpenie má zmysel.

A možno to skoro skončí.

(Keď som ju uvidel prvý krát, ostal som v nemom úžase. Zamiloval som sa do ženy z mojích snov a ona prišla.)

Každé ráno, keď sa vidím v zrkadle, pýtam sa sám seba, čo tu vlastne ešte robím. Lebo nič už nemá zmysel. Všetko je zlé a už nikdy nebude dobré. Duša je odsúdena na nekonečné trápenie a donekonečna bude blúdiť absurdnými svetmi a premýšlať nad nezmysluplnosťou bytia.

Možno je to moj údel - pozerať sa do hlbokej priepaste a neskočiť.

(Je snaď ona tá záchrana? To svetlo, ktoré zaženie temnotu? Ktoré vyženie tie hlasy z mojej hlavy, čo mi v kuse nahovárajú aby som to spravil?)

Hlasy v mojej hlave - páčia sa mi. Páči sa mi, čo vravia.

Viem, už nie som pri zmysloch. Depresia rozožrala moju dušu - zhmotnila sa a teraz je reálna. Zanecháva za sebou tisíce mŕtvych tiel. Kráča týmto peklom nahá a na tvári má úsmev. Vstanem zo zeme, oprášim si kolená a idem ďalej. Idem ďalej s nádejou, ze raz sa to zlepší, že raz, bude všetko dobré.

Milujem na nej všetko.

Nenávidí ma celého.

Taká je ona - taká je smrť.

(Odpoveď je nekonečne ďaleko.)

V hlave dookola tie isté otázky a nikde nenájdené odpovede.

Vonku je sychravo a zima sa derie pod kožu. Kráčam si prázdnou ulicou a usmievam sa. Som štastný. Mám sa dobre a netrápi ma nič. O chvíľu sa budím z toho krásneho sna a začínam znova plakať. Prepité noci. Preplakané dni. Skončí to niekedy? Stane sa to, načo tak preúkrutne čakám, alebo ma nechajú trpieť až do samého konca? Tisíce prepitých nocí, trilión smutných, preplakaných dní.

Opakujem sa.

A na konci len temnota.

Posledné riadky.

Tiene sú čoraz bližšie.

Potom už len šťastie.

Alebo nič.