Bez Názvu

ALEGÓRIA (inotaj) – skrytý, utajený, hlbší zmysel

  "The Sky above the port was the colour of television, tuned to a dead channel." - napísal William Gibson, keď opisoval oblohu nad prístavom v knihe Neuromancer. Niekedy mám pocit, že neusporiadané myšlienky v mojej hlave majú taktiež farbu mrtvého kanála a jediné, čo vnímam je sivý šum. Totálna anarchia v mojej hlave mi bráni zaspať a väčšinou sa len prevaľujem v posteli a čakám na zazvonenie budíka.

Nekonečné obrazy psychidelických snov, vytvorené hrôzou bdenia, sa mi premietajú pred očami, ako keď niekto rýchlo prepína programy na starej, vypálenej televízii. No je tam ešte jeden obraz, ktorý je jasnejší, ako všetky ostatné. Obraz ženy, ktorá ma navštevuje v mojích snoch.

"Hlava plná spomienok na budúcnosť, čakajúca len nato, kedy konečne exploduje", pomyslel som si a z očí mi vyhŕkli slzy.

****

Pozorujem nekonečné sídliska, nad ktorími visia sivé mraky, ktoré nie sú ďaleko od toho, aby sa rozplakali. Pofukuje chladný vietor, ktorý ma núti vyhrnúť si golier môjho starého, ošúchaného plášťa. Kŕdeľ vrán práve s krikom opustil prázdne detské ihrisko a vzniesol sa oproti smutnej oblohe. Absurditu celej tejto pustej a melanchonickej scenérie dopĺňa starý zarastený chlap v teplákoch a šuštiakovej bunde, ktorý zametá podchod. Započúvam sa do zvukov mesta a zapaľujem si cigaretu.

V diaľke ju zrazu vidím prichádzať. Vietor sa pohráva s jej vlasmi a ona sa usmieva. Už dávno zhodila ryšavú. Ale to nevadí, vôbec jej to totiž neubralo na kráse.

****

Je príjemne horúci sobotný večer. Dohodli sme sa, že sa pojdeme prejsť za mesto. Slnko zapadá a nebo dostáva krásny, krvavo červený nádych. Kráčame popri rieke, ktorú som pomenoval Styx. Občas sa prichytím, ako ju uprene pozorujem a snažím sa v nej uvidieť zatúlane duše samovrahov, ktorí v nej našli slobodu. Prichádzame na kopec, kde si rozložíme deku. Ľahneme si a začneme pozorovať hviezdy. Zrazu si začneme uvedomovať nezmyselnosť tohto sveta v tak veľkom, nekonečnom vesmíre.

Otočím sa k nej na bok a začnem ju bozkávat. Svojími dotykmi a rečami ju provokujem, až kým ma nezačne prosiť, nech ho do nej už konečne strčím. Vyzlečieme sa a začneme sa vášnivo milovať. Zrazu sa z oblohy spustí jemný letný dážď, ktorý schladí naše spotené a rozpálené telá.

****

Pohladil ju a do ucha jej zašepkal: "Spi sladko princezná. Zavri oči a nemysli na tiene na strope, tie sú už dávno preč. Nechaj sa unášať melódiou noci do ríše snov, kde ťa čaká len to pekné. Snívaj len dobré veci, snívaj o krásnych zajtrajškoch a ja ti sľubujem, že oni prídu. A až jedného rána otvoríš oči, všetko bude dobré a ty budeš znova slobodná a šťastná. Zavri oči a nechaj sa unášať melódiou ticha. Bytosti z ríše snov si už idú po teba, cítiš ako ťa berú za ruky a letia s tebou preč, preč z tohto sveta, preč do krajiny, kde je všetko krásne a dokonalé."